Z profesorov na výške by sme nemali mať strach, ani by sme ich nemali uznávať ako Bohov. No minulý rok som mala na hodine zvláštny zážitok, ktorý sa nachádza niekde medzi ohromnou profesionalitou a snahou "ošáliť" študentov.
Hodina Psychológia Učenia, čo je inak nuda, lebo jediné čo robíte je ako podmieniť holuba, aby stláčal tlačítko. Čiže žiadne veľké haló. Učiteľ nám rozprával o tom, ako môžeme prostredníctvom sugescie a prirodzeného učenia dosiahnuť rôzne modifikácie správania - napríklad, keď chronicky nespavý človek dokáže zaspať len na základe mentálneho cvičenia.
"Pohodlne sa usaďte, pokojne dýchajte, zavrite oči a vystrite pred seba ruky." No nebola som veľmi dôverčivá. Pozrela som sa okolo na svojich spolužiakov a vyzerali sme ako členovia pochybnej sekty, ktorá víta svojho guru. "Predstav si, že más v dlani pravej ruky guličku z vosku. Zostaň pokojný. Gulička je ťažká. Pokojne dýchaj. Gulička je veľmi ťažká..."
Tri minúty, ani to nie. Po otvorení očí mala celá trieda pravú ruku položenú na lavici, zatiaľčo ľavú držali pevne vo vzduchu.
"Kto z vás nemôže večer zaspať?" (ešte by som mala pripomenúť, že daný profesor pôsobil ako David Copperfield pri moderovaní svojej večernej show) Prihlásila sa jedna moja spolužiačka, asi štyridsiatnička, univerzálny prototyp mamy. Zaviedol ju ku stoličke na okraji triedy, pohodlne sa usadila. Neviem či to bolo tým, ako sledovala jeho ruky až kým jej nedopadli na čelo, či to bolo tým, čo jej šepkal alebo jednoducho vplyvom situácie... za tri minúty padla ako podťatá. Učiteľ sa na nás víťazoslavne otočil. Nebudem preháňať keď poviem, že sme zostali s otvorenými ústami. Všetci. A to sa teraz nezobudí? A čo teraz??
Učiteľ nám len naznačil, aby sme zachovali ticho a vysvetlil nám situáciu. Len pokojne spí a postupne prejde všetkými fázami spánku. Slabo nás vníma, ale je príliš uvoľnená, aby nám venovala pozornosť. Čosi jej zašepkal a dvakrát luskol prstami, aby sa prebudila. Zaklipkala viečkami a venovala nám jeden rozostretý pohľad. "Spi!" - prikázal učiteľ a pri tom, ako sa k nej približoval, čo najhlasnejšie tlieskal. Úbohá spolužiačka opäť zaspala. Aj napriek hluku, ktorý smeroval rovno k nej.
"Keď sa prebudíš, bude ti Mária José pripadať strašne vtipná." Lusk-lusk. Opäť vytrhnutie zo spánku, prehliadala si nás rozospatými očami, akoby netušila, kde sa to nachádza. Zrak jej padol na Máriu José. Nedokázala zadržať smiech....
Auto-Sugesciou dokážeme nájsť v našej mysli vôľu na to prestať fajčiť alebo sústrediť sa na učebnú látku. No nemala by sa stať predmetom zneužitia.
Ešte šťastie, že nám to má kto povedať. Je to ako s tým druhom rodičov, ktorí ponúknu prvý alkohol svojim deťom. "Je lepšie keď to vyskúšaš v bezpečí so mnou, ako by si to skúšal v na ulici s kamarátmi...."
