Ako som vyhorela

Autor: Bianka Valkovičová | 27.10.2010 o 19:32 | (upravené 27.10.2010 o 20:10) Karma článku: 7,76 | Prečítané:  1458x

Trochu sentimentálny článok o tom, prečo je niekedy lepšie nebyť až tak dobrý. O tom, kedy prestať a ako znovu začať, ako sa nepresýtiť jednej činnosti, o mojej veľkej láske a ohni.

Mala som sotva štrnásť a hľadala som sa. Jedného dňa brat prišiel s nápadom začať s ohňovou show a keďže to bol môj brat a ja som nasledovala jeho príklad v čom sa dalo, pustili sme sa do toho.

Nevedeli sme nič. Videli sme jedno vystúpenie, ale viete, mladí ľudia ešte nemajú frontálnu časť mozgu celkom vyvinutú. Možnosť uhorieť nám nepripadala ako riziko, skôr ako sranda (na tom sa zatiaľ veľa nezmenilo). Precvičovali sme s vodítkami nášho psa, no onedlho sme prišli na to, že to takto ďalej nejde - dostať skobou do oka, do nohy, do nosa, do gulí (v prípade môjho brata) sa síce dá ponímať ako utrpenie pre dobrú vec, no po určitom čase vás to prestane baviť. Postupne sme si našli dobovú skupinu, ktorá sa ohňovke tiež venovala a začali sme sa ponárať do mikrosveta, o ktorom mnoho ľudí vôbec netuší. Bolo to čarovné. Málokto si vie predstaviť tú húževnatosť, s akou sme trénovali, či je zima či je mráz. Kúpili sme si naše prvé reťaze, samozrejme boli úplne strašné a neskutočne ťažké, ale boli sme zamilovaní. Na koho by nezapôsobila možnosť kontrolovať živel, robiť niečo nebezpečné, no krásne a pritom spoznať množstvo ľudí, ktorí neboli úplne takí ako väčšina našich doterajších známych.

Točením s poikami (tak sa volajú "nástroje, s ktorými môžete robiť fire show) sme strávili každý deň množstvo času, zlepšovali sme sa, prepadávali sme čoraz hlbšie, skrátka a dobre, ľahli sme si do mäkkého pudingu, do ktorého sa sladko prepadávate a vôbec vám to nevadí. Časom prišiel na rad aj oheň, potom experimentovanie so svetlami, s choreografiami, prišli vystúpenia, prvé platené záťahy, ťažšie a ťažšie cvičenia, tréningy a prirodzene aj súťaživosť. Po dvoch rokoch sme sa prepracovali až k učeniu a vedeniu tréningov. Je dôležité, aby každý mal niečo, v čom môže vynikať. Uvedomila som si to najmä v čase, keď som sa ničomu aktívne nevenovala. Potrebujem výzvu, ktorá by ma posúvala vpred, potrebujem ten pocit, že je čosi v čom som dobrá, ale môžem byť lepšia. Milujem tie chvíle, kedy viem, že vývoj vpred kontrolujem a môžem na ňom zamakať. Ale toto nemôže trvať večne. Raz príde chvíľa, kedy nastane burn-out.

U mňa sa to stalo po tom, čo brat odišiel zo skupiny. Sedemnásťročný človek, ktorý má na krku prijímačky na výšku, maturitu, kamarátov, ... jednoducho nemôže viesť tréningy pre dvadsať ďalších ľudí, a už vôbec nie, ak sú títo ľudia rádovo o desať rokov starší. Nemôže. Snažila som sa čo najlepšie, no prišla chvíľa, kedy som prekročila hranicu a z lásky odrazu bola nenávisť.

V poriadku, trochu silné slová. Povedzme, že ma to už pekne štvalo. Kontrolovať asistenciu. Naháňať ľudí, aby urobili hento, tamto, každý týždeň vymýšľať, z čoho sa budú skladať tréningy, zvažovať choreografie, kostýmy, učiť sa stále nové veci, aby sa mali ostatní čo naučiť... zvládať sympatie a antipatie medzi ľuďmi a chovať sa pirtom dospelo, keď vám hlavu padá škola. Jednoducho stratila sa radosť. A zostala povinnosť. Tak som sa dusila. Zo skupiny som odišla, zmenila som vlasy, školu, krajinu, poiky zostali hodené v pivnici a ja som už nechcela nad nimi ani premýšľať a už vôbec sa ich dotýkať. Zostali pre mňa symbolom niečoho, čo som nezvládla.

Našťastie sedemnásťročné dievčatá dospievajú. Mozgy sa ventilujú. A po úplne náhodnom dni, kedy ma jeden známy vyzval, či s ním nezatočím, som vyhrabala z pivnice tri roky môjho života. Dnes ma už nikto nenaženie na tréning. Nikto mi nezaplatí vystúpenie, nebude mi tlieskať sto ľudí, ale vrátila sa mi radosť, láska a šťava. A môžem si byť istá, že možno raz zhorím. Ale vyhorieť? Už nikdy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

CYNICKÁ OBLUDA

Ako Fico sám seba usvedčil

Na otázku, či si vypočul nahrávku Gorily, Fico odpovedal, že nie. Pretože on si nikdy nepúšťa vlastné vystúpenia.

Rozhovor

Autor Gorily Holúbek: Flašíka viem vysvetliť, polícia sa mi neozvala

Kvalita nahrávky je podobná originálu.

Komentár šéfredaktorky

Čo nám Gorila hovorí o Ficovi a Haščákovi

Gorila ponúkla jasnú predstavu, ako si interpretujú fungovanie štátu.


Už ste čítali?